piatok 17. januára 2014

Jednú LSD dávku poprosím!

Kde bolo, tam bolo, boli sme tri. 
Jedna študovala, druhá už robila, tretia misionárčila. Prvá poznala druhú. druhá sa poznala viac s tou treťou ako prvou. Na začiatku nás spájal náš vek. Podobné obdobie života s jeho typickými otázkami a zápasmi. A tak sme sa rozhodli, že sa začneme  pravidelne stretávať. 
Každé dva týždne sme v kaviarni prekecali dve hodiny. Po dvoch mesiacoch nám to začalo byť málo. Stretnutia sa presunuli k jednej z nás, aby sme mohli mať viac súkromia a okrem prekecania sme sa začali za seba modlievať. To bola šupa! Jedna za druhú bojovať na všetkých úrovniach bytia. Koľko povzbudenia a radosti sme z toho prijali!

Laura, Susan a Darina (LSD)sa stali ozajstnými kamarátkami.

myslím, že toto je naša jediná spoločná fotka

Vždy keď sa zrodí hlboké priateľstvo, ide o zázrak. To, že s niekým môžeš prerozprávať hodiny, smiať sa na rovnakých starých vtipoch, pozrieť sa na seba a vedieť, ktorá bije, považujem za dar.
Priateľ je rodina, ktorú si môžem vybrať. Aj múdry Šalamún poznamenal, že "priateľ preukazuje lásku v každom čase a v čase súženia sa rodí brat".


Laura pre mňa snívala sen, ktorý sa stal skutočnosťou.
Susan niesla môj kríž, keď ja som už nevládala.
Naučili sme sa povedať si škaredé pravdy pekný spôsobom.
Až spätne si uvedomujem, ako na našich stretnutiach nikdy neboli všetky v pohode. A práve to je na tom to čarovné. Keď sme boli v koncoch, tak vždy aspoň jedna mala dobrú fázu a optimisticky naladená povzbudzovala tie iné.
Aká sloboda odísť zo stretnutia vypočutá. Veci nemuseli byť vyriešené, stačilo ich len povedať. Áno, ženám to stačí. Uvoľniť ventil a ísť ďalej. Nepotrebujeme to rozlúsknuť a popravde nie všetky veci sa dajú tak rýchlo vyriešiť. Ani v mužskom svete.

Dnes, keď každá z nás žije na inom kontinente sú pravidelné stretnutia nereálne. No som si istá, že keby som teraz poslala správu "potrebujem LSD", tak vedia, čo majú urobiť :)

Dievčence, ďakujem vám! 


štvrtok 19. decembra 2013

iba také obyčajné dni

po dvoch šialených mesiacoch, kedy som sa premiestňovala z miesta na miesto
a organizovala rôzne akcie
mi prídu posledné dni také......nudné

a predsa...

väčšina mojich/našich dní sú

IBA TAKÉ OBYČAJNÉ 

napríklad 

moje posledné dva dni boli vyplnené
administratívou a prácou na počítači
čítaním kníh a štúdiom materiálov
stretnutiami s ľuďmi na káve
plánovaním a prípravou na január

ničím výnimočné
a ani som sa necítila dobre /nepýtaj sa prečo, nemám odpoveď/

hľadala som niečo špeci
dokonca aj na fb
niečo čo by prinieslo troška vzrušenia do môjho života

......................................

mám tendenciu pozerať sa na obyčajné dni ako na niečo nevyhnutné
akýsi prechodný stav medzi dvomi "kúlovými" zážitkami


ale práve v nich sa odohráva môj život

sú to malé rozhodnutia, ktoré denne robím
môj charakter je vzbudovaný v momentoch keď sa nikto nepozerá
ak chcem zvládnuť veľa, musím obstáť v malom
On je so mnou vo všetkých chvíľach

z toho dôvodu

je v poriadku mať iba také "ok" dni
chce to len zmeniť moje nastavenie
pozrieť sa zblízka
a zachytiť ich krásu

veď nakoniec je to Boh, ktorý stvoril každý jeden deň môjho života




streda 4. decembra 2013

učenie sa pozorovaním

26 dní
10 odletov a príletov
precestovaných vyše 15,000 km
spanie v 9 posteliach v 8 rôznych štátoch

vyčerpávajúce, a predsa to stálo za to

. . . . . . . . 

mala som svoje
šťastné chvíľky
smutné chvíľky
trápne chvíľky
/najmä, keď zistíš, že celý čas vedieš rozhovor o úplne niečom inom ako druhá strana, pretože si neporozumela slovu, o ktorom sa celá konverzácia točila alebo použitie nevhodného slova počas kázania na stretnutí mládeže/

je super byť viac ako 5 dní v jednom časovom pásme
stále ešte dospávam a spracovávam, ale
predsa len môžem už čo to zhodnotiť a pozdieľať s vami

som nesmierne vďačná za
týchto ľudí  /Mike, Jany a Denisa/

Kolegovci, ktorých som mohla lepšie spoznať aj s ich srdcom a zápalom pre ich prácu. Ani som si neuvedomila, že tak veľa som nevedela o Slovákoch a východnom Slovensku. Vďaka Denis za hodiny kulturológie a religiozity :-)



A o Amerike ...

Byť v 9tich rôznych domácnostiach bolo ako jedna veľká hodina pohostinnosti. Aké super byť rozmaznávaná ich starostlivosťou a zažiť ozajstný záujem o našu službu!

Mám rada americké služby! Keď vstúpiš do obchodu, si tam naozaj vítaná. 
Uvedomila som si to  hneď v tretí deň po príchode na SVK. 
Pri vstupe do potravín mi pohľad pani predavačky povedal všetko. 
Vitaj doma, Darina :-)

Vo všeobecnosti sa Američania usmievajú viac ako my. A myslím, že to je dobrá vec. 
Neuškodilo by nám trochu pozitívneho nastavenia.
Úsmev však, to vám je podivná vec. Často slúži ako maska. Usmievame sa a predstierame, že všetko je fajn, len aby sa ostatní nezačali pýtať viac.

"Drive-through", tzv. urýchľovač je naozaj skvelý vynález. Ale prišlo mi, že tento druh komfortu prináša viac stresu ako menej. To, že môžu vybaviť všetko z auta /nielen jedlo, ale aj banku, nákup v lekárni/ len umocňuje pocit, že sa stále niekam ponáhľajú. A ten neustály pohyb prináša stres...


O mne ...

Pri tak častom jedení vo "fástfúdoch" a premiestňovaní sa všade autom som si uvedomila ako veľmi rada chodím pešo a vychutnávam si pomalé jedenie za stolom so všetkým, čo k tomu patrí.

5 dní v Nasvhille to potvrdilo: nemám rada country hudbu. Nikoho nechcem uraziť, len konštatujem. Jazz je jednoducho jazz!

Tešilo ma spoznávať nových ľudí s ich príbehmi, no po tak intenzívnom mesiaci  aj moja extrovertná časť mala čo robiť. 


O Bohu ...

On sa stará. Záleží mu na mne oveľa viac ako na práci, ktorú "pre Neho" robím. On ma zaopatrí.
Učil ma opäť raz, že na mojich modlitbách záleží. On ich chce počuť. Verím, že táto oblasť je oveľa bohatšia než si myslíme, treba len do nej vstúpiť a preskúmať ju.
Momentálne čítam knihu " The Circle Maker" od Marka Battersona. Zatiaľ je iba v angličtine, ale aj tak vrelo odporúčam.

Ešte zopár fotiek na záver
 Elvis žije :-)


 priatelia z Arkansasu

 v Chattanooga a v Denveri, prezentovanie na školách

   
                                                        víkend s mládežou v South Caroline

 na konferencii

 s pánom Jonom Voightom

"line dancing" 
a
môj prvý /pravdepodobne aj posledný/ NHL zápas




streda 20. novembra 2013

niekto sa modlí

Už tomu bude týždeň, čo som navštívila domácnosť Tima a Lorny.  Spolu s ďalšími rodinami sú súčasťou “advokátského tímu”, ktorý podporuje Chaseovcov /mojich kolegov/. Raz do mesiaca sa stretnú a modlia sa za ich rodinu a ich prácu, stali sa ich advokátmi-zástupcami v domácom zbore, kde pravidelne informujú o tom, ako Boh koná na Slovensku. Skrze Chaseovcov vedia aj o mne a ostatných pracovníkoch a modlia sa aj za nás! Aké povzbudzujúce bolo vidieť ich záujem a počuť modlitby, ktoré vysielali za Tomáša a Ester, za Fusion v Bratislave a Senci!



Celý večer bol veľmi špeciálny. Pripomenul mi Pavla ako vo svojich listoch nabádal kresťanov: "Napokon, bratia, modlite sa za nás, aby sa Pánovo slovo rýchlo šírilo a oslavovalo všade tak ako u vás..." /2 Tesaloničanom 3:1/ 

Modlitba je dôležitá. Udržuje nás v strehu. Je našou zbraňou. Modlitba zjednocuje nás, Jeho ľud!

Aké dobré je vedieť, že niekto nás neustále nosí na modlitbách!


Ďakujem!