"Milan,
Marián, Ivan, Miro...aaaahhh... Darina"!, kým prišla na moje
meno, tak už aj zabudla na dôvod, prečo ma okríkla. Už sme sa
len spolu smiali na tom, ako jej to správne meno príde na jazyk až
na posledný krát.
Nevedela
veľmi variť, ale zato robila najlepšiu krupicovú kašu na svete!
Databáza
rozprávok na dobrú noc sa skladala z nejakého poučného príbehu
o chlapcovi, ktorý pokúšal osud /zjedli ho vlci/, z Červenej
čiapočky a Snehulienky. Rokmi mala tendenciu príbehy skracovať,
čomu sme pravdaže zabraňovali, a keď vynechala nejakú vetu,
doplnili sme ju my.
Keď
som pri naháňačke s bratmi po ich trojizbovom byte rozbila
sklenené dvere, vymyslela plán ako to celé predostrieť dedkovi,
aby ma nestihol príliš krutý trest.
Dostala
som pár výchovných po zadku, raz ma však zbila neprávom. V
krátkosti napísané, kým mňa hrial pocit hrdosti, že som ako
6-ročná sama zvládla cestu cez mesto k nej domov, ju ovládol
pocit paniky a strachu, že stratila svoje vnúča. Keď sme sa doma
stretli, poriadne ma zbila, aby sa niečo také už nikdy
nezopakovalo. V ten večer som neplakala kvôli boľavému zadku.
Viac ma bolelo to, že som sa cítila totálne nepochopená.
Každé ráno
po raňajkách som ju počula ako sa nahlas modlí. Vždy Mu
ďakovala za to, aký je dobrý a čo všetko pre ňu urobil. Potom
vymenovala každého v rodine, ďakujúc a prosiac za nás. Modlila
sa a prosila aj za pokoj vo svete.
Táto žena
ma naučila modliť sa. Naučila ma pristupovať k Bohu vždy,
hneď a so
všetkým.
Naša nagyi /čítaj nadi/ nebola
dokonalá, ale pre mňa bola akurát.
Aj ja by som
raz chcela byť takou pre svoje vnúčatá.
