piatok 17. januára 2014

Jednú LSD dávku poprosím!

Kde bolo, tam bolo, boli sme tri. 
Jedna študovala, druhá už robila, tretia misionárčila. Prvá poznala druhú. druhá sa poznala viac s tou treťou ako prvou. Na začiatku nás spájal náš vek. Podobné obdobie života s jeho typickými otázkami a zápasmi. A tak sme sa rozhodli, že sa začneme  pravidelne stretávať. 
Každé dva týždne sme v kaviarni prekecali dve hodiny. Po dvoch mesiacoch nám to začalo byť málo. Stretnutia sa presunuli k jednej z nás, aby sme mohli mať viac súkromia a okrem prekecania sme sa začali za seba modlievať. To bola šupa! Jedna za druhú bojovať na všetkých úrovniach bytia. Koľko povzbudenia a radosti sme z toho prijali!

Laura, Susan a Darina (LSD)sa stali ozajstnými kamarátkami.

myslím, že toto je naša jediná spoločná fotka

Vždy keď sa zrodí hlboké priateľstvo, ide o zázrak. To, že s niekým môžeš prerozprávať hodiny, smiať sa na rovnakých starých vtipoch, pozrieť sa na seba a vedieť, ktorá bije, považujem za dar.
Priateľ je rodina, ktorú si môžem vybrať. Aj múdry Šalamún poznamenal, že "priateľ preukazuje lásku v každom čase a v čase súženia sa rodí brat".


Laura pre mňa snívala sen, ktorý sa stal skutočnosťou.
Susan niesla môj kríž, keď ja som už nevládala.
Naučili sme sa povedať si škaredé pravdy pekný spôsobom.
Až spätne si uvedomujem, ako na našich stretnutiach nikdy neboli všetky v pohode. A práve to je na tom to čarovné. Keď sme boli v koncoch, tak vždy aspoň jedna mala dobrú fázu a optimisticky naladená povzbudzovala tie iné.
Aká sloboda odísť zo stretnutia vypočutá. Veci nemuseli byť vyriešené, stačilo ich len povedať. Áno, ženám to stačí. Uvoľniť ventil a ísť ďalej. Nepotrebujeme to rozlúsknuť a popravde nie všetky veci sa dajú tak rýchlo vyriešiť. Ani v mužskom svete.

Dnes, keď každá z nás žije na inom kontinente sú pravidelné stretnutia nereálne. No som si istá, že keby som teraz poslala správu "potrebujem LSD", tak vedia, čo majú urobiť :)

Dievčence, ďakujem vám!