S Kikou sme cestovali domov vlakom. Vstúpili sme do kupé, kde už očividne prebiehala debata. Sadli sme si, a tak sa chtiac-nechtiac pridali k milej päťdesiatničke a oduševnenému mladíkovi v ich rozjímaní nad životom, spoločnosťou a vierou.
Všetci sme boli veriaci a všetci akosi inak. Okrem iného zaznela aj táto veta - verím v Boha, ale nie v cirkev. Nestihli sme v našej diskusii dôjsť k záveru. No odvtedy mi to vŕta hlavou.
Niečo mi na tomto výroku nesedí.
Ako si vlastne každý z nás cirkev predstavuje?
Banda pokrytcov, nedeľné bohoslužby, chladnú budovu kostola s farárom cholerikom, tisícpäťsto denominácii,...?
Spýtam sa takto. Je vôbec možné veriť v Boha a ignorovať cirkev? Mnohí hovoria, že je to ľudský výmysel, ale ako čítam, tak čítam, v Biblii sa píše, že ju vymyslel Boh.
Očakávala by som, že keď v Neho uverím, tak ma privedie k nebeskej dokonalosti, a On ma namiesto toho zasadil do skupiny ľudí, ktorí mi často krát idú na nervy! Pre lepšiu predstavu patrím do spoločenstva kresťanov, v nedeľu sa nás na bohoslužbách stretáva aj okolo dvoch stoviek. Pravdepodobne by som si 2/3 z nich nikdy nevybrala za svojich priateľov (jednoducho mi sedí iný typ ľudí). A predsa ich nazývam "bratia a sestry".
Pán Boh má teda zmysel pre humor!
Celé mi to príde, že stvoril cirkev pre mňa viac ako pre seba. Kristus je hlavou a my sme jednotlivými údmi. To znamená, že ak som noha, nikdy nebudem vedieť "smečovať pri volejbale" - potrebujem ruku. A tak ďalej, a tak ďalej. Je to len obrazom toho, že potrebujeme jeden druhého.
Dnes sa to veľmi nenosí. Spiritualita je síce "in", ale len ako osobná, vysoko privátna záležitosť.
Ja a niekomu sa vykazovať? Prečo? Veď nie je lepší odo mňa.
Veru tak.
Nie je lepší. A o to práve ide! Sme spletenec zlomených ľudských príbehov, ktoré akýmsi zázrakom môžu vytvoriť niečo krásne a večné, ak sa pokoríme/podriadime a necháme viesť Hlavou. Ona je Spasiteľom tela. Je to celé o Ňom!
Cirkev je niečo ako podporná skupina. Ako keď chodíte na stretnutie AA. Pomáha vám to v dennom zápase so závislosťou. Ste obklopení ľuďmi, ktorí proste vedia. Aj ja mám okruh priateľov, ktorí vedia. Poznajú moje zápasy, ja poznám tie ich. V modlitbách žehnáme(prajeme) jedni druhým - dávame tým najavo, že nám ide o dobro a prospech toho človeka. Sme na spoločnej ceste.
Nepopieram. Dejú sa šialené veci. A to nemusíme zájsť tak ďaleko ako médiami pretriasaná pedofília. Stačí ak si jedna "končatina" začne budovať svoju vlastnú agendu. Ak presadzuje viac svoju pozíciu a nehľadá dobro celého tela alebo inak povedané, keď si ruka myslí, že je hlavou. Ak je z toho zle ľuďom, tak čo potom Bohu!
Cítim sa sklamaná? A koľkokrát! Ale koľkokrát som sklamala ja?
Som otrasená? Veľakrát. Znamená to, že mám zdvihnúť kotvu? Nemyslím.
Ak niekto pracoval v tíme, vie, že jednota je dôležitá. Udržať ju znamená bojovať za ňu. Ale tento boj sa vypláca.
Nemôžem si pomôcť, ale ja v tom vidím Božiu múdrosť, ako to celé naplánoval. Cirkev je nedokonalá (veď som jej členom!), a zároveň je dokonalá. Drží ma pekne pri zemi, no prináša perspektívu večnosti.
No vlastne tu ani nejde o problematiku cirkvi, ale o to,
či uznám existenciu Toho, kto ju vytvoril.
či priznám svoju pýchu v tom, že si myslím ako by som to ja celé zvládla lepšie, a Boha aj s Jeho cirkvou nepotrebujem.
