S Kikou sme cestovali domov vlakom. Vstúpili sme do kupé, kde už očividne prebiehala debata. Sadli sme si, a tak sa chtiac-nechtiac pridali k milej päťdesiatničke a oduševnenému mladíkovi v ich rozjímaní nad životom, spoločnosťou a vierou.
Všetci sme boli veriaci a všetci akosi inak. Okrem iného zaznela aj táto veta - verím v Boha, ale nie v cirkev. Nestihli sme v našej diskusii dôjsť k záveru. No odvtedy mi to vŕta hlavou.
Niečo mi na tomto výroku nesedí.
Ako si vlastne každý z nás cirkev predstavuje?
Banda pokrytcov, nedeľné bohoslužby, chladnú budovu kostola s farárom cholerikom, tisícpäťsto denominácii,...?
Spýtam sa takto. Je vôbec možné veriť v Boha a ignorovať cirkev? Mnohí hovoria, že je to ľudský výmysel, ale ako čítam, tak čítam, v Biblii sa píše, že ju vymyslel Boh.
Očakávala by som, že keď v Neho uverím, tak ma privedie k nebeskej dokonalosti, a On ma namiesto toho zasadil do skupiny ľudí, ktorí mi často krát idú na nervy! Pre lepšiu predstavu patrím do spoločenstva kresťanov, v nedeľu sa nás na bohoslužbách stretáva aj okolo dvoch stoviek. Pravdepodobne by som si 2/3 z nich nikdy nevybrala za svojich priateľov (jednoducho mi sedí iný typ ľudí). A predsa ich nazývam "bratia a sestry".
Pán Boh má teda zmysel pre humor!
Celé mi to príde, že stvoril cirkev pre mňa viac ako pre seba. Kristus je hlavou a my sme jednotlivými údmi. To znamená, že ak som noha, nikdy nebudem vedieť "smečovať pri volejbale" - potrebujem ruku. A tak ďalej, a tak ďalej. Je to len obrazom toho, že potrebujeme jeden druhého.
Dnes sa to veľmi nenosí. Spiritualita je síce "in", ale len ako osobná, vysoko privátna záležitosť.
Ja a niekomu sa vykazovať? Prečo? Veď nie je lepší odo mňa.
Veru tak.
Nie je lepší. A o to práve ide! Sme spletenec zlomených ľudských príbehov, ktoré akýmsi zázrakom môžu vytvoriť niečo krásne a večné, ak sa pokoríme/podriadime a necháme viesť Hlavou. Ona je Spasiteľom tela. Je to celé o Ňom!
Cirkev je niečo ako podporná skupina. Ako keď chodíte na stretnutie AA. Pomáha vám to v dennom zápase so závislosťou. Ste obklopení ľuďmi, ktorí proste vedia. Aj ja mám okruh priateľov, ktorí vedia. Poznajú moje zápasy, ja poznám tie ich. V modlitbách žehnáme(prajeme) jedni druhým - dávame tým najavo, že nám ide o dobro a prospech toho človeka. Sme na spoločnej ceste.
Nepopieram. Dejú sa šialené veci. A to nemusíme zájsť tak ďaleko ako médiami pretriasaná pedofília. Stačí ak si jedna "končatina" začne budovať svoju vlastnú agendu. Ak presadzuje viac svoju pozíciu a nehľadá dobro celého tela alebo inak povedané, keď si ruka myslí, že je hlavou. Ak je z toho zle ľuďom, tak čo potom Bohu!
Cítim sa sklamaná? A koľkokrát! Ale koľkokrát som sklamala ja?
Som otrasená? Veľakrát. Znamená to, že mám zdvihnúť kotvu? Nemyslím.
Ak niekto pracoval v tíme, vie, že jednota je dôležitá. Udržať ju znamená bojovať za ňu. Ale tento boj sa vypláca.
Nemôžem si pomôcť, ale ja v tom vidím Božiu múdrosť, ako to celé naplánoval. Cirkev je nedokonalá (veď som jej členom!), a zároveň je dokonalá. Drží ma pekne pri zemi, no prináša perspektívu večnosti.
No vlastne tu ani nejde o problematiku cirkvi, ale o to,
či uznám existenciu Toho, kto ju vytvoril.
či priznám svoju pýchu v tom, že si myslím ako by som to ja celé zvládla lepšie, a Boha aj s Jeho cirkvou nepotrebujem.
Cirkev nie je len dobrá a užitočná inštitúcia, ale je existenčne nutná. Lebo kresťanstvo nie je o učení, ale o predovšetkým vzťahoch. Ježiš povedal: "...ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte" Mt 6,15. Je naivné sa domnievať, že keď my sa pomodlíme a aj vyznáme svoje hriechy, že nám bude odpustené, pokiaľ neodpustíme svojim blížnym, pokiaľ ich neprijmeme ako bratov a sestry. Lebo to si vtedy odpúšťame len my sami, ale kým nám Boh neodpustí, je pre nás cesta do neba zatvorená.
OdpovedaťOdstrániťPredstavte si, že sme všetci stroskotanci na opustenom ostrove. Príde záchranná loď, no kapitán má podmienku, že zachráni len tých, ktorí majú medzi sebou vyrovnané vzťahy a ktorí sú zviazaní navzájom láskou. Pokiaľ neodpustíš všetkým, na loď sa nedostaneš.
Ešte si všimnite, kedy Ježiš vyslovil tú vetu. Hneď po tom, ako nás učil modlitbu "Otčenáš". K ničomu sa potom už nevracal, nič z tej modlitby nevysvetľoval, jedine to, ako je naše spasenie veľmi závislé na našom vzťahu k druhým. Myslime na to!
ďakujem za tvoj pohľad, Slávo :)
OdpovedaťOdstrániť